Choď na obsah Choď na menu
 


V súčasnosti všeobecne prijímaný model vzniku vesmíru je teória veľkého
tresku (BIG BANG). Pri veľkom tresku, asi pred 15 miliardami rokov, sa
uvoľnilo obrovské množstvo tepla a energie. V priebehu prvých sekúnd po
výbuchu bol vesmír tvorený len elemetárnymi časticami a žiarením. Zostatkové
žiarenie, pochádzajúce z tohto výbuchu, je možné ešte aj v súčasnosti
zaregistrovať(tzv. reliktné žiarenie).

Pohľad do vesmíru
   Už v prvých minútach sa vytvorilo zloženie latky vesmíru, skladajúce sa zo
69% vodíka a z 31% hélia, ktoré sa dodnes veľmi nezmenilo. Od doby veľkého
tresku sa vesmír neustále rozpína, takže dnes je polomer pozorovateľného
vesmíru asi 15 miliárd svetelných rokov. V priebehu tejto expanzie vesmíru
sa časť hmoty pôsobením gravitácie zhlukovala a vytvárala tak hviezdy, ktoré
sa zoskupovali do galaxií, galaxie potom do kôp galaxií a tie do
supergalaxií. Medzi týmito vesmírnymi útvarmi sa nachádzajú nepredstaviteľné
veľké oblasti akoby prázdneho priestoru, kde je hustota hmoty
nepredstaviteľne nízka. Naše Slnko sa nachádza v špirálovej galaxií,
nazvanej MLIEČNA DRÁHA, ktorá sa začala formovať kondenzáciou plynových
oblakov vodíka a hélia asi pred 10-12 miliardami rokov. Poloha Slnka v
galaxií nie je nijako výnimočná, kedže leží na okraji jedného z jej
špirálových ramien(viď. obr.). Mliečnu dráhu, pozostávajúcu z miliárd hviezd
a z medzihviezdnej hmoty, nachádzajúcej sa medzi nimi, vidíme za jasných
nocí ako svietiaci pás, tiahnúci sa naprieč oblohou.

   Naša slnečná sústava vznikla asi pred 5 miliardami rokov gravitačným
zhlukovaním oblakov prachu a plynu v galaxii. V strede slnečnej sústavy sa
nachádza Slnko, ktoré je zároveň našou najbližšou hviezdou, okolo ktorého
obiehajú planéty Merkúr, Venuša, ZEM, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a
Pluto. Slnko je rotujúca plynová guľa, skladajúca sa zo 70% vodíka, z 28%
hélia a 2% pripadajú na ostatné prvky. Slnko ako všetky hviezdy v pravom
zmysle slova, produkuje svoju žiarivú energiu jadrovou reakciou, pri ktorej
sa vodík mení na hélium, takže je to akýsi jadrový reaktor.Slnko, ako aj
ostatné hviezdy v galaxiách, sa zrodil (a hviezdy sa rodia i naďalej) z
galaktického prachu a plynu v určitom čase, keď hustota plynu dosiahla
dostatočnú veľkosť, aby sa gravitácia mohla prejaviť zhlukovaním hmoty do
gravitačného centra s následným naštartovaním jadrovej reakcie.
   Gravitácia je rozhodujúca nielen pri zrode hviezd, ale tiež riadi aj ich
život a spôsobuje ich zánik. Záleží len na hmotnosti hviezd, či skončia svoj
život ako biely trpaslíci, neutrónové hviezdy, alebo ako čierne diery. Platí
pri tom, že čím ma hviezda väčšiu hmotnosť, tým kratšie žije životom
normálnej hviezdy. To znamená, že žiarivú energiu získava z jadrovej
reakcie. Hviezdy, ktorých hmotnosť je menšia ako 1,4-násobok hmotnosti
Slnka, končia ako biely trpaslíci. Ak hmotnosť hviezdy prevyšuje 1,4-násobok
hmotnosti Slnka a neprevyšuje zároveň jeho 3-násobok hmotnosti, tieto
hviezdy sa stanú neutrónovými hviezdami. Hviezdy s troj- a viacnásobkom
hmotnosti Slnka končia ako čierne diery.
   Naše Slnko je hviezdou už 5 miliárd rokov a ešte asi toľko bude žiariť vo
vesmíre ako normálna hviezda. Potom sa zo Slnka stane tzv. červený obor.
Slnko bude v tej dobe 1000-krát jasnejšie a 100-krát väčšie ako dnes a jeho
povrch bude siahať temer po dráhu Zeme. Jeho vývoj bude potom pokračovať cez
planetárne hmloviny k bielym trpaslíkom. Biely trpaslíci sú vytvorení z tzv.
degerenovaného plynu, kde elektróny neobiehajú okolo jadier, ale sa voľne
pohybujú medzi nimi. Takýto plyn, v ktorom neexistuje závislosť tlaku od
teploty, je veľmi hmotný (hustota povrchových vrstiev bielych trpaslíkov
dosahuje 1000kg/cm kubických a v strede až 15000 kg/cm kubických).


Aký bude koniec vývoja vesmíru?
   Na túto otázku nevedia astronómovia jednoznačne odpovedať. Záleží na tom, či
je vo vesmíre dostatočné množstvo hmoty, ktorá gravitačným pôsobením v
určitom čase rozpínania vesmíru zastaví a zmení ho na zmršťovanie s konečným
štádiom, ktorému sa hovorí veľký krach (BIG CRUNCH). V opačnom prípade bude
rozpínanie vesmíru pokračovať do nekonečna. Hmota všetkých galaxií, ktoré
môžeme pozorovať, je nedostatočná a záleží len na tom, či je dostatočné
množstvo tzv. neviditeľnej hmoty, ktorá sa nachádza v obrovských priestoroch
medzi galaxiami.


Hviezdna obloha v lete
   Letné večery sú pre obdivovateľa hviezdnej oblohy najvhodnejšie i
najpríjemnejšie. Počet hviezd na oblohe je nižší ako v iných ročných
obdobiach, keď menej jasné hviezdy už nevidno, zato súhvezdia a Mliečna
cesta sú výrazné a nádherné. Pre orientáciu nájdeme si na oblohe tri veľmi
ľahko identifikovateľné súhvezdia Veľký voz, Malý voz a Kasiopeju, ktoré
patria medzi nezapadajúce súhvezdia. Polárka, najjasnejšia Malého voza, nám
ukazuje smer na sever a zároveň predstavuje stred otáčania sa hviezdnej oblohy.
   V letnom období máme takmer nad hlavou štvoruholníkovú hlavu Draka a
najjasnejšiu hviezdu letnej oblohy Vegu, patriacu do súhvezdia Lýry. Vega,
Altair zo súhvezdia Orol a Deneb z Labute svojou jasnosťou zreteľne vynikájú
nad ostatnými hviezdami a tvoria tzv. letný trojuholník. Medzi typické letné
súhvezdia patria tiež Herkules, súhvezdia nesúce meno bájneho gréckeho
hrdinu, ďalej Hados, zázračný lekár s výnimočnou schopnosťou kriesiť
mŕtvych. Pretože ľudia nezomierali, Zeus, aby udržal svetový poriadok, ho
usmrtil bleskom. Po smrti sa dostal na oblohu spolu so svojim pomocníkom
Hadom. Na juhu pomerne nízko nad horizontom sa nachádzajú niektoré
zvieratníkové súhvezdia známe z astrológie a to postupne od Panny na západ
cez Váhy, Škorpióna, Strelca, Kozorožca až k Vodnárovi na východe.
Zvieratníkovými súhvezdiami prechádza rovina ekliptiky, v ktorej sa
nachádzajú spolu so Slnkom a našim mesiacom aj všetky planéty, takže mesiac
a planéty v lrtnom období vidíme len nízko nad južným horizontom. Naproti
tomu Mliečna cesta vystupuje veľmi vysoko. Mliečnou cestou sa v odbornej
literatúre často nazýva lrn samotný svietiaci pás na oblohe, ktorý je
tvorený veľkým množstvom hviezd nachádzajúcich sa v dvoch susedných
špirálových ramenách našej galaxie, medzi ktorými sa nachádza naša Slnečná
sústava. Celá naša galaxia je nazývana Galaxia s veľkým G. Všetky hviezdy,
ktoré vidíme na oblohe patria do našej galaxie a najviac sú to tie k nám
najbližšie. Hviezdy ostatných galaxií vzdialených od nás milióny až miliardy
svetelných rokov i vo hvezdárskych ďalekohľadoch pre túto vzdialenosť
nevidíme jednotlivo, keď spolu splývajú do svetelných obláčikov. V týchto
obláčikoch sa podľa veľkosti príslušnej galaxie raz za 10 až 100 rokov
náhle, na obdobie niekoľko týždňov či mesiacov, objaví senzačný úkaz nazvaný
supernova. Supenova nie je nová hviezd, ako naznačuje jej pomenovanie, ale
naopak, je to vybuchujúca hviezda v konečnom štádiu svojho života. Jej
intenzita žiarenia je taká obrovská, že sa vyrovná desiatkam miliardám
normálnych hviezd. Za priaznivých podmienok, ak máme dobrý zrak, môžeme na
hviezdnej oblohe už púhym okom uvidieť dve galaxie vo forme obláčikov a to
galaxiu M 31 v Androméde a galaxiu M 31 v Trojuholníku. Prvá, veľmi podobná
našej galaxii veľkosťou i tvarom, je od nás vzdialená na 2,25 milióna, druhá
2,66 milióna svetelných rokov. Ďalšie dve galaxie Veľký a Malý Magellanov
mrak sú k nám zo všetkých galaxií najbližšie, „len“ asi 200 000 svetelných
rokov. Sú to veľmi malé galaxie vyzerajúce ako nejaké odštiepky Mliečnej
cesty, ktorá patrí medzi supergalaxie.
   Sú dobre pozorovateľné z južnej časti našej zemegule, ale v našej zemepisnej
šírke ich neuvidíme. Na obrázkoch je hviezdna obloha v lete, ako ju uvidíme
na konci júna o 23. hodine, v polovici júla o 22. hodine a na začiatku
augusta o 21. hodine.


Pozorovanie hviezd
   Keď si pozorovatelia hviezd v dávnych časoch pospájali na oblohe chaoticky
rozhádané body, nadobudli dojem, že hviezdy predstavujú obrysy zvierat, ľudí
a vecí. Tieto imaginárne zoskupenia hviezd sa nazývajú súhviezdia.
   Starí Gréci pomenovali 48 súhvezdí: postupom času k nim pozorovatelia
pridali ďalších 40.
Ak chcete vidieť to, čo oni, máte šťastie: väčšinu súhvezdí vidieť takmer
počas celého roka. V dôsledku rotácie Zeme sú však súhvezdia viditeľné v
iných nočných hodinách. Čím dlhšie budete v noci hore, tým viac toho na
oblohe uvidíte. Pre ľudí v dávnoveku nebolo pozorovanie oblohy iba záľubou.
   Moreplavci používali hviezdne mapy, aby sa mohli plaviť cez oceány. Duchovní
vodcovia verili, že poloha hviezd im pomôže záhady života - a predpovedať
budúcnosť. Hviezdy nás očarúvajú až dodnes.

 

Registrácia - Šikmá ulička - Zoznamy - Prízemie - 1. poschodie - 2. poschodie - Knižnica - 3. poschodie - Rokville - Okolie - Autorský zákon

© Copyright 2008 by skola-rokfort.estranky.sk